Myslela som si, že som jediná, otec sa mi smial. Trichotillománia je neviditeľným problémom
Trichotillománia je psychiatrické ochorenie, charakterizované nutkaním vytrhávať si vlasy. Tento problém sa často ukrýva za úsmevmi a bežnými každodennými činnosťami, zatiaľ čo samotní pacienti si neraz neuvedomujú závažnosť svojho stavu. Eliška, mladá žena z Prahy, sa s touto poruchou potýkala od detstva a popisuje, ako jej nutkanie začalo s malými krokmi a postupne prešlo do závislosti.
Na strednej škole si bola ešte častejšie vedomá toho, že si vytrhávala vlasy, najmä v období veľkého stresu, ako sú skúšky. „Spočiatku to nebolo až také zlé, no v čase, keď sa stres stával normou a aj počas skúšok, môj stav sa zhoršil,” hovorí Eliška. Vnútorne sa cítila rozpoltená medzi bežným životom a stigma, ktorú trichotillománia vytvára.
Eliška svoj problém nikomu neprezradila, až kým sa nezačala obávať o svoju vlastnú image. Keď o svojom stave hovorila rodine, reagovali nesprávne. Otec sa zasmial, keď počul pojem „trichotillománia”. Nechápal, čo, alebo skôr ako, to ovplyvnilo život jeho dcéry. „Keď sa niekomu zveríte so svojimi problémami a narazite na nepochopenie, cítite sa ešte horšie,” priznáva Eliška.
Cez čas začala hľadať odpovede na svoje otázky. Obrátila sa na psychológa, aby spoločne objavili skrytú príčinu jej nutkania. Odborníci tvrdia, že spúšťače môžu byť senzorické, emocionálne, alebo kognitívne. Eliška počas rôznych fáz svojho života pociťovala, ako ju jej vnútorný nepokoj vedie ku trhanie vlasov, do značnej miery ako obranný mechanizmus.
Sezónny cyklus stresov v kombinácii so životnými situáciami ju dotlačili k tomu, aby sa snažila zmeniť svoje správanie. Odhodlanie prišlo až po stretnutí s kolegom, ktorý jej povedal, že zdanlivo drobnosti, ako „plešaté miesta”, sú niečo, čo si kolegovia začínajú všímať. Takéto momenty boli dosť intenzívne na to, aby ju namotivovali k zmene.
O situácii, v ktorej sa navzájom podporovala s inými, sa rozhovorila na sociálnych sieťach, kde vznikol aj jej profil zameraný na trichotillomániu. Spoločne s komunitou sa snažia rozširovať povedomie o tejto poruche, čím pomáhajú aj iným, ktorí sa cítia osamelo.
Od stigmy k porozumeniu
Dnes má Eliška pocit, že sa mordoša túto stigmu podarilo prekonať. Početné reakcie mladých ľudí, ktorí jej písali za podporu, potvrdzujú, že trichotillománia nie je len jej vlastným problémom, ale spoločenským fenoménom. „Chcela by som, aby sa o tom hovorilo otvorenejšie, bez strachu,” uzatvára Eliška. O význame sebaprijatia a odhodlania s cieľom prekonať ťažkosti sa dá učiť nielen odouvajúcich seniorov, ale aj od detí, ktoré sa cítia osamelé.
Na svojej ceste k úzdravu spoznala, že celkový prístup k zdraviu a duševnej pohode je nevyhnutný. Eliška sa začala venovať joge a rozširovala si sociálny okruh, aby našla v súčasnosti lepšiu rovnováhu. Prijatie samotnej seba a svojej situácie je kľúčom k duševnému zdraviu aj vo chvíľach, keď sa nutkanie vrátí.
V tejto súvislosti je dôležité aj pokračovanie v zdieľaní takýchto informácií – pre Elišku aj pre celý okruh jej priateľov. Verí, že práve otvorenosť a solidarita so svojimi skúsenosťami pomôžu iným, ktorí bojujú s podobnými poruchami, ukázať, že nie sú sami a ich problém nie je len „blbosť”, ako si mnohí myslia.