Divadelný režisér: Jedna strana chce tvoriť a žiť, zatiaľ čo druhá strana bučí a cíti sa vyradená
Režisér Dávid Paška v inscenácii „Kupec benátsky/Mauser” prepojil klasického Shakespeara s textom nemeckého dramatika Heinera Müllera, čím vzniklo dielo, ktoré ostro reaguje na aktuálne spoločenské napätie. Paška vo svojej réžii premyslene skombinoval dva odlišné dramatické texty, pričom z nich vytvoril parabolický obraz súdneho procesu prežívajúci aj v dnešnej dobe.
Režisérska výzva v modernom kontexte
Hra, ktorú vedenie Paška opísal ako nekonvenčné spojenie dvoch dramatických svetov, sa vyznačuje prácou s karikatúrou a antisemitizmom, ktoré je v dnešnej spoločnosti stále prítomné. Paška tvrdí, že je zodpovednosťou umelca poukazovať na neduhy spoločnosti a pomocou divadla nastavovať zrkadlo reality. V hre sú konfrontované ideály a zákonitosti, pričom predmetom diskusie je nielen judaizmus, ale aj otázky spravodlivosti a bezprávia, ktoré sú aktuálne aj na Slovensku.
Odkaz historických skúseností
Paška podotýka, že oba texty, ku ktorým sa obracia, musia byť v kontexte 20. storočia chápané s ohľadom na historické traumy, ako je druhá svetová vojna. V inscenácii sa snaží preniknúť pod povrch textu a nachádza univerzálne posolstvo, ktoré presahuje hranice jednotlivých historických období. Zisťuje, že aj v súčasnosti tento konflikt medzi ideálmi a zákonom ostáva aktuálny, pričom divákom poskytuje priestor na zamyslenie.
Prítomnosť antisemitizmu a jeho reflektovanie
Na otázku antisemitizmu, ktorý je zo strany Pašky označený za otvorený, reaguje, že hra môže byť považovaná za antisemitskú, pretože vykresľuje karikatúry, ktoré sú zdanlivo prehnané. Avšak Shakespearova postava si je vedomá svojej úlohy a interaguje s publikom, čím sa aj antisemitizmus stáva reflektovanou súčasťou divadelného diela.
Osobné a historické prepojenie
Paška, ktorý má blízko k témam fašizmu a antifašizmu, sa snaží preniknúť do psychológie jeho postáv. V tejto súvislosti sa už vo svojej predchádzajúcej práci venoval osudom dvoch Slovákov, Wetzlera a Vrbu, ktorí prežili Osvienčim, a tak opäť tematizuje zlo a jeho rôzne podoby, s ktorými sa verejnosť musí konfrontovať.
Verejné reakcie a cenzúra
Režisér sa vyjadruje aj k verejným reakciám na svoje inscenácie, pričom priznáva, že už čelil kritike z proštátneho tábora, ale verí v poslanie kultúry ako nástroja kritického vyjadrenia. Prízvukuje, že umenie má moc zasahovať do politických diskusií a otvárať dôležité otázky o morálke a spravodlivosti, čím i naďalej motivuje divákov k zamýšľaniu nad aktuálnymi situáciami vo svete.
Pohľad do budúcnosti
Na záver Paška zdôrazňuje, že divadlo musí zostať verné svojej funkcii kritika spoločnosti, a hoci sa stretáva s protiúdermi, verí v konečné uznanie jeho výrazu. K vízii budúcnosti hovorí, že hoci sa situácia môže zdanlivo zhoršovať, až zapôsobí na zmeny a návraty k dialógu, umenie a jeho dopad na spoločnosť nikdy nesmie byť podceňované.