Najnebezpečnejšia trofej na Slovensku? Filmová cena IGRIC je absolútnym unikátom
Kým vo svete filmári bojujú o zlaté sošky či kryštálové glóbusy, slovenské filmové a televízne umenie má svoj vlastný, mimoriadne osobitý symbol. Národná cena Igric nie je len najstarším a najprestížnejším ocenením pre domácich tvorcov, ale aj trofejou, ktorej vznik spája unikátny príbeh a dávka nečakaného rizika.
IGRIC je jediná slovenská filmová cena, ktorá má v životopise zákaz. Vznikla v roku 1967 na vlne československej novej vlny. O dva roky neskôr filmový a televízny zväz FITEZ, ktorý ceny udeľoval, odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk v auguste 1968. Režim ho preto zakázal a IGRIC na vyše dvadsať rokov zmizol. Návrat prišiel v roku 1993.
Soška od Erny Masarovičovej nie je cenovka, ale socha: 33,8 cm bronzu a 2,4 kg váhy. Oceňuje konkrétny tvorivý čin – réžiu, scenár, kameru, herectvo, animáciu či dokument – a kladie vedľa seba film a televíziu.
Yvonne Vavrová, režisérka, scenáristka, producentka a predsedníčka Slovenského filmového zväzu, hovorí o zákulisí IGRIC-u ako o röntgene do slovenskej kinematografie. Nebojí sa otvoriť témy financovania, mýtov o zjednocovaní cien či umelej inteligencie.
Podľa nej je IGRIC najdlhší rozpracovaný projekt. Gala večer ide naživo a druhý pokus nemá. Je to réžia bez záchrannej siete, film, ktorý sa nakrúca, premieta a končí v jednej jedinej chvíli.
Tohtoročný IGRIC pracoval s kafkovským existencializmom a absurditou. Ako uviedla, Kafku si nevybrala ona, skôr si on vybral nás. V jeho románoch nejde iba o veľké úrady, súdy a zámky, ale aj o systémy, ktoré si ľudia stavajú medzi sebou.
V oblasti umelej inteligencie vidí prínos aj hrozbu. AI je najusilovnejší asistent, akého film kedy mal, no umenie často vzniká v zlý deň, z protestu a z únavy. Autorstvo sa stráca tam, kde začíname zamieňať odpoveď za otázku.
Cena IGRIC 2026 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii bola udelená prozaikovi, scenáristovi a pedagógovi Dušanovi Dušekovi.