Únos štátu a Nepotrestaní páchateľia
Ak dôveru občanov kladiete na váhu, je jasné, že dôsledky neoprávneného zasahovania do ich životov sú na dosah. Akými riaditeľmi sa stali naši politici, keď im pod nohami útočne kráča minulosť, významné udalosti, z ktorých nemali ničoho sa obávať? Napríklad únos Michala Kováča mladšieho, ktorého pozadie skrylo kopec otázok o nepriestupnosti moci.
Ľuba Lesná a jej kritika
Novinárka Ľuba Lesná jasne poukazuje na nespravodlivosti a aroganciu politickej moci. Veď, 30 rokov od Kováčovho únosu, právna zodpovednosť je v nedohľadne. A namiesto spravodlivosti prichádzajú amnestie, ktoré kriačia temné záujmy tých, ktorí by mali chrániť občanov.
Moc a zneužitie
Skutočnosť, že páchateľom neboli vyvodené žiadne dôsledky, vedie k ďalším otázkam o efektivite našich štátnych orgánov. Kto má vlastne chrániť tých, ktorí sú pod nepochopením zneužívaní? Otázky o hodnote právneho štátu a moci, ktorá podvádza vlastných občanov, sú oprávnené a vyžadujú si našu pozornosť.
Zákonnosť a občianske práva
Dokonca aj dlhé tiene minulosti tajnej služby naznačujú, že ak nemáme záruku o nedotknuteľnosti našich práv, čo iné nám ostáva? Prečo by sa občan mal báť štátu, ktorý by mal byť pre neho ochrancom?
Neochotu vládnuť
Je možné, že za týmto všetkým je nízka ochota vyvodiť právnu zodpovednosť? V súčasnej dobe politických (ne)pochopených krokov sa naša dôvera k štátnej správe rozpadáva. Práve to môže dlhodobo viesť k apatii, úpadku hodnôt a destabilizácii našich spoločenských štruktúr.
Občianska rezignácia
S postupným rozkladom autorít a spoľahlivosti jednotlivých inštitúcií sa dostávame do veľmi nebezpečného obdobia. Otázkou zostáva, aké budeme mať záruky, ak bude moc opäť zneužiť? Rozdiely medzi vinníkmi a obeťami sú príliš jasné, aby sme ich mohli ignorovať. Čo nám ostáva, ak vlastný štát neochráni tých, ktorí mu veria?
Kritika a reforma
Ľuba Lesná vo svojich analýzach žiada revitalizáciu dôvery v inštitúcie, avšak bez spravodlivosti nie je možné počítať s občianskou angažovanosťou. Vyzýva sa nás k vzbure proti zneužívaniu moci, avšak skôr než k revolte potrebujeme víziu spravodlivejšieho Slovenska. Čo vlastne zabraňuje vzniku takejto vízie?
Štát pre obete či zločincov?
Ako môžeme s čistým svedomím dýchať v krajine, ktorá zlyháva a neochráni ani tých najzraniteľnejších? Otázka ostáva otvorená, je Slovensko skutočne štátom pre občanov alebo pre tých, ktorí stoja za zlo? Tento momet môžeme prežiť len na našich pleciach, pretože vek útlaku a zneužitia je stále prítomný.